reklama

Kritický stav XXII. Hlinený vláčik

Bohovia bývajú žiarliví. Aeskulap máva občas podivné nálady. Neraz pridá kvapku pochybností do sladkej chvíle. Prebúdza zo snenia. Potom príde bezvýznamná epizóda a skláňame hlavu pred vlastnou hlúposťou.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Ladislava našli ležať pri lavičke. Niekto ho dokopal, zbil, zhodil odniekiaľ? Nik nevie. Mal rozbitú hlavu, ako sa neskôr ukázalo puknutú lebku, ale mozog iba otrasený.
Čo bolo v jeho situácii horšie, mal polámané rebrá a pomliaždené pľúca. Pri príjme na ARO bol pri vedomí a dýchal ako kačka a ratlík dokopy. Pacienta sme napojili na dýchací prístroj, uspali ho. Hojilo sa to veľmi ťažko a pomaly. Hrudník s polámanými rebrami bol nestabilný ( volá sa to vlajúci hrudník). Na oboch stranách mu „spadli pľúca", krv a vzduch sa hromadili v pohrudničnej dutine, mal zavedené drény, ktoré odsávali nahromadený vzduch z roztrhaných priedušiek a krv. Napriek všetkej snahe, vedomostiam a modernému prístroju, len veľmi ťažko sme vpravili do krvi pacienta toľko kyslíka, koľko potreboval. Trápili sme sa, napredovali a „brodili" sa v jeho chorobe a zranení s veľkými problémami.
Ladislav mal vyše sto kíl, bol v umelom spánku a bolo ho treba otáčať a polohovať každé tri hodiny. Naše sestričky sú najmladšie, najchudšie a najkrajšie v nemocnici... S Ladislavom sa poriadne namocovali a ponaťahovali. Oplatilo sa, jeho kožu ochránili pred preležaninami a jeho samého pred zbytočnou bolesťou.
Po týždni mal urobenú tracheostómiu. Kanyla v krku ho už tak netrápila. Prebudili sme ho z umelého spánku. Ďalšie dva týždne ešte bojoval so zranením rebier, so sebou, s prístrojom a nemožnosťou dýchať sám. Bojoval, bol netrpezlivý, občas opäť spal, občas sa pasoval so sestričkami, ale jeho stav sa zlepšoval...
Manželka denne prichádzala k jeho lôžku, či spal, či bdel, prihovárala sa mu, tíšila ho, poľutovala, aj pokričala, vyhrešila. Denne sme jej odovzdávali správy najprv zlé, potom horšie a občas lepšie a ku koncu veselšie. Každý deň chodila za mnou, ak som mala prácu, trpezlivo čakala. Chcela vedieť čo a ako. Chcela to počuť odo mňa. Tak som jej vysvetľovala a ona prikyvovala, ospravedlňovala sa, že síce správy vypočula od kolegov, ale odo mňa to chce počuť ešte raz. Priznám sa, aj mi to občas liezlo na nervy, ale neodbila som ju a potom....privykla som na jej návštevy.
Po mesiaci bol preložený na iné oddelenie, dostatočne dýchajúci, optimistický a vďačný. Vytratil sa z môjho života, ako aj jeho manželka, nemý výkričník, ktorý posedával pred našim oddelením a čakal na mňa a na správy o manželovi.
Cez môj život sa prevalilo veľa vzrušujúcich udalostí, nesúvisiacich ( ale predsa trochu hej) s mojou prácou. Ladislav vyprchal z mojej mysle, ako mnohí z tých, ktorých sme zvládli.
Ale pani Ladislavova sa znova dostavila. Nie sama... a s veľkou taškou. Zamrazilo ma. Prejavy vďaky.
No, neviem ich bohorovne prijímať . Zväčša pociťujem nepatričnosť a ostych ( skoro až hanbu), že niekto sa príde poďakovať za to, že si plníme pracovné povinnosti.
Pani ma objímala a mal dlhú ďakovnú reč a opakovane zdôrazňovala, ako ju povzbudzovalo, že sme s ňou súcitili a že som ju osobne informovala a venovala sa jej. Priniesla pozdravy od manžela, ktorý je nesmierne vďačný, že rehabilituje a je skoro fit, len veľmi nevládze, chystá sa do práce. Vyjasnili sme si, že v taške nie sú peniaze, iba pozornosť za záchranu života. Prebrala som ju.
Po dlhej rozlúčke a opakovaných prejavoch vďaky so slzami na oboch stranách pani Ladislavova odišla.
V taške bol v mnohých papieroch zabalený červený hlinený vláčik. Úžasný, jasnočervený so zlatými kolesami ach, wow ....Podobný kamiónu, na ktorom Dedo Mráz v reklame vozí Coca Colu.
Čo s vláčikom? Čo s červeným hlineným vláčikom za záchranu života ?
Naše sestričky si postavili na chodbe vianočný stromček, tak som im ho tam položila.
- Jej, aký krásny vláčik - nadchýnali sa
- Áno, to je za záchranu života Ladislava - odpovedala som
- No, nenormálne tu pasuje - vraveli rozžiarené.
- To je ten , čo ste ho nevedeli predýchať ? - pýtali sa.
- To je ten, čo sme ho nevládali štyri dvíhať . - konštatovali a rozžiarene sa smiali .
Denne chodia okolo stromčeka, ohmatávajú hlinený vláčik a tešia sa z neho.
Ako to len tá pani vedela. Urobiť nám takú radosť.

Ľubomíra Romanová

Ľubomíra Romanová

Bloger 
  • Počet článkov:  129
  •  | 
  • Páči sa:  4x

Anestéziologička. Má sestru - fyzik, otca - literárny vedec a anglického špringeršpaniela menom William (Shakespeare). Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáKoncertAnestéziológiaMôj priateľ TimiIntenzívna medicínaPovzdychyA vôbec

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu