Prvý, ktorý zomrie.

Autor: Ľubomíra Romanová | 26.10.2007 o 16:24 | Karma článku: 16,85 | Prečítané:  6507x

Prvý , ktorý mi zomrel.

Bola som už trochu staršie anestéziologické ucho. Vtedy som už pracovala na sále sama, s viac alebo menej vzdialeným dozorom staršieho lekára. A ušiel sa mi bonbónik. Kolegyňa, ktorá bola na rade, mala uspávať, starého muža s nepriechodnosťou čriev, postihnutého ďalšími desiatimi diagnózami s výhliadkou na niekoľko hodinové matiné na operačnej sále, strávené medzi anestéziou a resuscitáciou.
A ja ? Mala som uspávať pri urgentnej operácii, nedonosenca vážiaceho necelých 2300 gramov, s podozrením na kýlu a zaškrtené črevo. Výhliadka niekoľkých ťažkých desiatok minút. Kolegyňa bola vedľa na sále, primár hneď na ďalšej. So mnou bol na sále ďalší lekár, s ktorým som konzultovala všetky svoje medicínske počiny. Bol so mnou, ale nechal ma uspávať.
Pri anestézii detí je niekoľko problémov. Zaistiť ( často neviditeľnú) žilu a (malé, úzke, krátke) dýchacie cesty, dodržať dávkovanie a prísun tekutín, liekov do miniatúrneho priestoru tela, nenarušiť fyziologické možnosti detí, nepodchladiť ich, nepredávkovať, nepoddávkovať. Hlavne nedať sa zmiasť teóriou, že dieťa je len zmenšený dospelý....
Napichnúť žilu celkom malým deťom je z jeho strany strach, plač a bolesť ( niekto si povie týranie), ale z našej boj o možnosť presne dávkovať lieky, boj o jeho bezpečnosť počas anestézie a možno o život. Iste deti sa pred anestéziou premedikujú ( sirupy, lízatka, čípky, kvapky...) aj uspávajú ( vdychujú anestetiká v zmesi s kyslíkom), ale čas, kým dieťa spí ( umelo navodeným spánkom) a nemá zabezpečenú žilu, je niekedy veľmi dlhý, hoci trvá len minúty. Pre anestéziológa, ktorý bojuje s ďalším zo svojich démonov strachu, je krutý.
Môj pacient, bol bezmocný uzlík so zatvorenými očami, dýchal, ale nehýbal sa. Bol vyčerpaný krátkym životom, stratený v inkubátore. Žilku mu zaistili na detskom oddelení. Mal kanylku na hlavičke, tam sú žilky viditeľné a oproti pevnejšej podložke lebky sa lepšie pichajú. Tiekla - kvapkala do nej infúzia s antibiotikom.
Úvod do inhalačnej anestézie, intubáciu, aj priebeh operácie zvládal veľmi dobre, dýchali sme doň, dokonca ( bolo to takmer pred dvadsiatimi rokmi) monitorovali EKG, saturáciu kyslíka v hemoglobíne a množstvo kysličníka uhličitého vo vydychovanom vzduchu. Dieťa bolo obklopené hadičkami z prístrojov väčších ako ono samo. Stála som mu pri hlavičke, počúvala ozvy srdca, bála sa .
Chirurgovia uvoľnili zaškrtené črevko, zašívali kožu, keď dieťatko bez najmenšej námahy a mne sa zdalo, že aj bez príčiny, začalo chŕliť z pľúc ružovú tekutinu. Zlyhávalo mu srdce. Začali sme ho kriesiť, vtedy už boli pri mne traja starší doktori, pri bábätku nebolo miesta. Ja som stála za nimi, ochrnutá hrôzou, s boľavou bezmocnosťou a tuposťou som sa iba dívala, ako sa im nepodarilo zabrániť zastaveniu obehu.
Vtedy som chcela so svojou profesiou skončiť. A nebolo to poslednýkrát. Bola by som ochotná robiť aj smetiara. Vyplakávala som do vankúša po nociach svoju bezmocnosť, strach a hrôzu, že som to pobabrala, nezvládla, že som vinná, že to nemôžem robiť, keď som taká neschopná. Lenže nebolo kam újsť, pred sebou neujdeš. Bola som hluchá k utešovaniu, aj k racionálnym debatám. Ja som sa cítila vinná, hanbila som sa za seba a nekonečne sa bála.
Ešte aj dnes cítim v sebe odrazy tých pocitov, vzdychám a nemohúcne sa dívam na film tej anestézie zakódovaný v mojej hlave.
Výsledok pitvy ukázal niekoľko vrodených abnormalít orgánov. Včítane srdca a mozgu.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA MICHALA HAVRANA

Najlepšie mozgy nemôžu teraz vysvetľovať základné učivo

Na isté veci sa verejnosti nepýtame.


Už ste čítali?