Kritický stav XLV. Klavirista.

Autor: Ľubomíra Romanová | 6.7.2008 o 11:04 | Karma článku: 16,09 | Prečítané:  4764x

Keď som sa preberal z toho... umelého spánku, boli okolo mňa sestričky, ale ani jedna nevyzerala ako anjel.  

Anjel vás predsa nebudí z milosrdného spánku. Nechá vás spať, zvlášť, keď vie, že sa nemôžete, nedokážete hýbať. Anjel sa neusmieva, keď ja som takmer mŕtvy. Anjel vás nebude umývať a utierať vám slzy, ak vidí, že máte dôvod plakať.
Anjel vás nechá umrieť
Anjel vás nebude utešovať, keď vie, vidí, cíti, tuší, že neviem, kde mám nohy a ruky ma neposlúchajú...prsty nefungujú .
Prosil som ich, že chcem spať, nech mi niečo dajú, že nechcem vedieť, ani počuť, čo mi naozaj je. Vážne nie! Nechcem vidieť rad svetiel na povale, ktoré ma bodajú do očí, nechcem počuť hovor, ktorý sa ma netýka. Do prdele...ako strašne mi vadí mi klapot drevákov a pískanie čudných prístrojov, ktoré ma obklopujú. Netúžim vnímať, ako mi mašina za hlavou nafukuje pľúca a dvíha hrudnú stenu, lebo sám to nedokážem. Nechcem zažívať pocit nedostatku vzduchu, keď mi hlieny, ktoré počujem ako hrkocú a žblnkajú v rúrke v dýchacích cestách, sťažujú dýchanie. Viem, že je ich tam príval... a viem, že neviem, nedokážem zakašľať. Kto by chcel byť pri tom? Trubička na krku, cez ktorú dýcham, páli ako kyselina a sliny nekoordinovane tečú z huby. Kŕmia ma do hadičky zavedenej do žalúdka a čúram cez inú v mechúri.
Kto by chcel byť pri tom, keď sa nedokáže poškrabať na nose ?
Najradšej by som vrieskal, keď ma otáčajú a čistia mi zadok, ale nemôžem. V duchu ryčím od zlosti, keď ma polohujú ako plastickú figurínu, otáčajú mi hlavou, podkladajú nohy, formujú ruky a rozťahujú prsty ... A potom mi prehodia cez bedrá bielu plachtu. Spokojné s mojou polohou...a samy zo sebou ...a o 2-3 hodiny to opakujú. Radšej nech odbehnú, nech ma nestrážia. Nech ma nechajú tak, nech sa definitívne všetko popsuje. Nech ma neutešujú. Čo oni o tom vedia ! Ak nespím, musím sa dívať na tie isté body na stenách, počúvať ich hlasy, zvuky z ostatných izieb. A ja? Nemôžem vrieskať, hoci mám nato tisíc dôvodov...ani hovoriť, iba mi odčítajú z pier. Môžem iba plakať a nemôžem si utrieť slzy.
Chcem spať, spať, spať ... a hádam ...snívať o Chopenovom klavíri, o mojom klavíri, o mojej hudbe, ktorú rád hrávam, o mojich prstoch, ako cvičia stupnice, prstové cvičenia, ako sa maznajú s čiernými ...bielymi klávesami a hrajú koncert ...a hrajú pre radosť mojej malej sestry Mozartov Chlieb s maslom. Chcem spať, spať, spať.
Nechcem už ani snívať.
Načo? O čom? Som ochrnutý.

Martin, konzervatorista, romantik. Klavirista. V horúci letný deň, podporený pivom a kamarátmi, dokazoval svoju odvahu. Pri vode. Po skoku zo skaly sa vynoril, aj rukami ešte trochu hýbal, cítil ich tŕpnutie. Kamaráti ho vytiahli, najprv sa rehotali, potom sa ktosi preľakol a radil, dať ho do suchého. Iný ho chcel dať do stabilizovanej polohy. Obliekali ho a všelijako ním mykali, točili a ťahali. Kým prišla odborná pomoc, už sa nehýbal a prestával dýchať.
Martin mal zlomený krčný stavec s porušením miechy.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Threema je anonymná, ale prokurátori sú presvedčení, že správy sú od Kočnera

Policajti neprelomili šifrovanie, Tóth im odovzdal Kočnerov mobil.

Dobré ráno

Dobré ráno: Horia pľúca našej planéty, čo sa deje v Amazónii?

Ako súvisí politika s požiarmi.


Už ste čítali?