Naďmama.

Naďmama mala srdce ako zvon. Pľúca poslabšie. Prekonala tuberu, ako osemdesiatsedemročná taký zápal pľúc, že ju už aj pomazali... a aha zbytočne. Keď mala Naďmama deväťdesiat rokov, srdce jej ešte vždy bilo ako zvon, rozum mala ako sa patrí, prečítala Katolícke noviny od A po zet, prediskutovala ich obsah s vnučkou, podpichla zaťa neznaboha. Bola tenká, krehučká, nos ako vtáčik zobáčik, milovaná rodinou, užívala si. Žila sama v byte, vnučka k nej denne zabehla, pravnuci tiež. Avšak... Naďmama práve v tom intervale, keď neboli nablízku, spadla. Zlomila si stehnovú kosť a ostala ležať. Ležala na zemi viac ako osemnásť hodín. Podchladila sa, pošpinila a hoci sa modlila, aby vydržala, kým príde pomoc, bolo toho na ňu priveľa.
Naďmame nohu sklincovali, hodili rukou, že z nej veľa asi nebude, je stará. Stará, ale jará. Na druhý deň potom, čo si oddýchla, si životaschopná Naďmama pýtala časopis a jesť a piť. V nemocnici sa jej sprvu páčilo, len to chodenie s barlami nešlo. Všetečne sledovala dianie, počúvala a zapájala sa do debaty, ale potom ju tie staré ženy na izbe ( Mladšie od nej o 20 rokov, rovesníčky už vymreli.) svojim stukaním a lamentovaním otrávili. Aj také sa v nemocnici stáva. Naučila sa, horko - ťažko chodiť a rodinná rada rozhodla, že pôjde bývať k dcére. Stará je, zle chodí, horšie vidí, treba sa o ňu starať.
Horšie vidí... Keď mala Naďmama deväťdesiatpäť oslepla ako patrón. Šedý zákal. Chodila zle kvôli nohe a teraz bola ako v hmle. Pohyb sa obmedzil, stále viac bola závislá na dcére, ktorá mala už po sedemdesiatke a chorôb za košík. Naďmama začala rozprávať o smrti. Niežeby chcela umrieť, ale tak sa jej zdalo, že hádam, by sa aj patrilo, keď je rodina z nej taká nervózna.
Operácia šedého zákalu môže byť pre starého človeka osudnou. Pobyt v nemocnici vysaje z neho to posledné, ale môže sa ( a dosť často sa to stáva) aj vrátiť.
Rodina sa radila.
Jeden lekár povedal, že si môžu vybrať, ale nech zvážia, či sa to ešte oplatí. Druhý pokrčil plecami, že to je jej vec a nie ich. Tretí ju upozornil, že bude musieť byť pár dní v nemocnici a keď nebude spolupracovať, dajú jej narkózu.
Pár dní v nemocnici? Zhrozila sa Naďmama. Narkóza? Ani za svet ! Ja tam umrieť nejdem.
Dcéra, zať, vnuci, pravnuci rešpektovali jej rozhodnutie. Život sa stal smutnejším, nepríjemnejším. Bolo ju treba obliekať, kŕmiť, vodiť, ale aj zabávať.
S jej vnučkou sme to neraz rozoberali. Pohovorili sme a dohodli sa s oftalmológom, osvieteným mladým mužom, ktorý dúfal (minimálne) v zlepšenú kvalitu jej životu. Sľúbila som... A nachystali sme taký režim, že Naďmama príde po nevyhnutných formalitách rovno na operačnú sálu, ak bude všetko v poriadku , na druhý deň po operácii odíde. Naďmama sa pomodlila, rozlúčila so všetkými, poskytla informácie a želania ohľadom pohrebu. Celá rodina ju v slzách transportovala do nemocnice.
Operácia v miestnom znecitlivení so sedáciou ( pacient spí, ale je zobuditeľný, ak treba) prebehla bez problémov. Naďmame sa snívalo s anjelmi.
Na druhý deň je sňali obväz, oko prekontrolovali, aj sa je zdalo, že vidí, ale čušala...a priviezli ju domov. Naďmama sa bála otvoriť oči, ale nakoniec musela Uvidela zdesené a nedočkavé tváre.
- Jaj, Anička veď ty nemáš poriadené, pozri koľko je prachu na skrini. ( Dcére.)
- Ivan, v takej obkvickanej košeli nemôžeš chodiť ( Zaťovi. )
- Zuzana, jéj, aká si vráskavá. ( Päťdesiatročnej vnučke)