reklama

Keď ochorie doktor, je to na prd.

Keď vážne ochorie normálny človek, môže to byť blbé. Často nevie kam sa obrátiť a kto mu pomôže. Keď ochorie lekár z ARO... Tiež to bolo na prd. Každý očakáva ( rodina aj kolegovia), že lekár sa vykurýruje sám. On predpokladá, že jeho choroba je hovadina, čo rýchlo a sama prejde. A pokiaľ ide o jeho orgány, je premúdry. Pokiaľ to nie je diagnóza pre ARO, svrbenie a pálenie ( šverbota - pekota )... nezaujímavé.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (21)

Bolo nebolo. Našťastie dávno, v minulom storočí. Pred výletom za Veľkú mláku. Bác. Po opulentnej večeri, veď bohviečo mi v tej Kanade bude prestreté, bolesť ako stromová píla sa  zarezala do boku. Večera aj ja sme vyleteli smerom k WC. Hádajte, kto tam bol skôr. Spotená, popolavá, nemohúca vzdychu, slova, plaču som objímala biely porcelán a čakala, dúfala, že sa to skončí. Keď bolesť konečne povolila, asi o 0,02% ....a ďalej nič, začala som opatrne vzdychať a privolávať rodinu. Obličková kolika. Asi. Naši videli, čo videli. Tatko išiel po auto, ja som telefonovala. Kým som vytočila číslo, trvalo to asi sto rokov. Vyčerpaná som bola, akoby som prebehla cez štíty Roháčov. Volala som na ARO, zavzdychala a zavyla do telefónu, že nech ma čakajú. Mysleli, že sranda, lebo ma nečakali. Do auta som sa plazila ako starý had s tehlou na brzde.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keď je lekár chorý, má jednu výhodu. Nemocnica nie je nič neznáme hrozivé. Dôverne pozná oddelenia, chodby, vyšetrovacie zariadenia, dokonca aj personál, vie si nielen predstaviť, ale ovláda nechutné postupy procedúr a nedôstojné polohy, ktoré musí pri tom zaujať. Obrovská výhra!

Na natívnej snímke brucha zistili kameň v úrovni vstupu močovodu do mechúra. Odmietla som vylučovačku, že som alergik. Službukonajúci kolega súcitne pokrčil plecami, reku, lieč sa sama. Mrdol hlavou k anestéziológovi, liečte si ju tam u vás. Však je vaša. A nevystatá k tomu.  Po liekoch spazmolytikách (uvoľňujú kŕče) sa bolesť zmiernila. A ďalej nič. Bolelo to ako čert, iba dýchať som mohla, ani vzlykať nie. Po opiátoch ( liekoch, ktoré sa podobajú a viažu na rovnaké miesta v organizme ako morfín) sa mi uľavilo, ale nedostavila sa eufória. Prišli hrozivé predstavy, variácie na tému - čo ak kameň nevyjde.  Čo všetko so mnou budú robiť! Aké procedúry ma čakajú.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tak som začala fňukať. Keďže na ARO bol frmol, zašitú v poslednej izbe, na erárnej posteli, nik ma neľutoval. V noci som vypila vedro čaju, kameň nič, len bolel. Až ráno ma kamošky začali obskakovať, kúpili mi prasličkový čaj a nalievali ma farebnou vodou. Potom som skákala pod ich dozorom po schodoch. V nemocnici je desať poschodí, skákala som, aby som ten kameň vytriasla. Nič som nevytriasla, iba to bolelo, čím ďalej, tým viac.

Tí, čo tomu rozumejú, odkázali, že to tak býva a musím sa trápiť a vôbec, naučiť sa znášať bolesť. To sú rady, ktoré dávame pacientom. To sú tie rady, ktoré sú účinné! Len som to skúsila a videla ich účinnosť!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ak by som chcela, povedali, vytiahnu mi kameň slučkou zavedenou do močového mechúra. No, k tejto predstave hrôzy už nebolo treba ani opiáty. (Nie je to až také strašné, ale vtedy! )

Moje brucho sa zväčšovalo, už som sa nezmestila do nohavíc. Odkázali mi, že to tak býva, meteorizmus. Niekedy ho ľudia znášajú horšie, ako koliku. Po dvoch dňoch, keď sa nič nedialo, iba som pila, trpela, zväčšovala sa v páse, takmer sa škriabala po stene od bolesti, bola chvíľu doma a opäť v práci ... veď Ľubi, čo ti to urobí jedna anestézia, zasa niekto vypadol a chirurgovia sú neodbytní...

Vďaka bolesti, som pol dňa udržiavala polohu slimáka, ktorého sa snažia narvať do jeho ulity a on sa bráni. Znovu začali s pesničkou o slučke cez mechúr.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Môj šéf, trochu ma ľutujúci, hádam aj znechutený výpadkom pracovníka, veľmi znepokojený mojim zväčšovaním, prehlásil, že už dosť a musím s tým niečo urobiť. Rozhodnúť sa pre výkon. Zastihol ma vo fáze, hoďte ma z okna a ja sa teším, len aby ma nebolelo.

A tak ma uspali, zaviedli cystoskop ( optické prostredie, ktorým zobrazia močovú rúru a mechúr, ako aj ústia močovodov) a slučku, kameň nenašli. Pre istotu, ( ...veď vieš doktorka, čo ak tam predsa niekde je...), narezali ústie močovodu, aby vypadol, ak tam niekde je.

Lenže čo s chorou lekárskou osobou? Nevyriešená... Čo ju vlastne bolelo?  Hľadeli na seba, na mňa, na moje obrovské brucho.

- Od čoho má to brucho? Veď, ona je tehotná. Čo ak rodí! Poďme na ultrazvuk.

A to sa už všetci plašili. Na ultrazvuk so mnou leteli treťou kozmickou rýchlosťou. Prikrytá som bola len plášťom, ktorý sme stratili v prvej tretina cesty. Naša sestrička bežala za nami, plášť pred sebou ako opona a kričala:

- Čakajte, veď pani doktorka je nahá !

Sonograf bol spoločný pre nemocničnú a ambulantnú časť nemocnicu. V Evinom rúchu poprepichovaná všelijakými hadicami, zobúdzajúca sa z anestézie, šokujúci pohľad pre publikum, zdesené tváre civilov. Ošetrovateľ a sestrička rýchlo baliaca moje telo do plášťa, ako kus neužitočného mäsa ma preklopili na lôžko.

Vyšetrovali ma traja. Špecialisti, kolegovia, kamoši.

- Ľudia boží, ona ma ascites. Nijaká gravidita, asi rakovina pankreasu.

- Och, chlapci neblbnite, to hádam nie – šepkala som a začala sa hýbať.

- Lež rovno, nevyrušuj, teraz ticho.

Od tej chvíle som v duchu umierala na rakovinu a nepokryte revala. Rozhodli sa pre CT. Tu sa na našu kavalériu  ( ošetrovateľ, sestrička a moje telo) oborili, že čo a koho zasa chce ARO vyšetrovať mimo programu.

- Vy tam! Ležte ticho, skúste prestať plakať, lebo vás nevyšetríme. 

Zmenená bolesťou, žiaľom a pitnou kúrou som spôsobila väčší rozruch, akoby vedeli kto som. Až meno na žiadanke vydesilo moju ďalšiu kamošku, ktorá neveriacky zízala na vyšetrovací stôl. Odvtedy to považuje za svoju nočnú moru.

Diagnóza bola nakoniec jednoduchá a benigná. Otočená a zaškrtená cysta vaječníka, ktorá sa pitnou kúrou zväčšovala. Nasávala vodu a bolela. Robila iba to, čo jej bolo dané. Kameň bol malý kalcifikát v cieve, ktorý sa na snímke premietal do oblasti močovodu. Ja som bola primúdra a nechcela vylučovačku. A tak mi treba.

Keďže gynekológia je v inom pavilóne, ešte ma povozili na sanitke. Znova ma uspali, operovali. V ten deň druhýkrát. Narkóza je ozaj fajn vec. Celá procedúra trvala 30 minút. A bolesť zmizla. Čo nezmizlo ? Narezanie močovodu, usadila sa tam infekcia a ja som sa borila so zdravotnými problémami celý ďalší rok.

Poučenie.

Nelieč sa sám, hoci si lekár.

Nekecaj do liečby kolegom, ktorí sú múdrejší a skúsenejší, hoci si lekár.

Aj lekár má byť liečený a podrobovaný vyšetreniam a diagnostickým postupom podľa pravidiel, hoci je lekár.

Ako lekár, ktorý zažil vážnu chorobu s náporom na trpezlivosť, odolnosť voči bolesti, potrebu nepríjemných vyšetrení, viem aký anonýmny a sám sa cíti pacient v nemocnici.

Pamätám si na strach a hrôzu, ktorú chorý podstupuje. Viem, akú odvahu potrebuje, aby sa dokázal liečiť. Akú silu, aby nám dôveroval.

Ľubomíra Romanová

Ľubomíra Romanová

Bloger 
  • Počet článkov:  129
  •  | 
  • Páči sa:  4x

Anestéziologička. Má sestru - fyzik, otca - literárny vedec a anglického špringeršpaniela menom William (Shakespeare). Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáKoncertAnestéziológiaMôj priateľ TimiIntenzívna medicínaPovzdychyA vôbec

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu