Ako sme to nevzdali 3. Detská truhla

Autor: Ľubomíra Romanová | 1.11.2009 o 15:08 | Karma článku: 18,31 | Prečítané:  8272x

- On je naozaj dobrý chlapec, ale niekedy ma z neho ide porantať!    

Liba ho nedonosila. Narodil sa skôr, ako sa plánovalo. Oveľa skôr. Nezrelé pľúca nevedeli nasať vzduch, spracovať kyslík a posunúť ho do krvi. Chvíľu stonal, o chvíľu už ani nie. Zavolali doktorku, čo slúžila na ARO, nech ho zaintubuje. Veď Liba na ARO robí, tam zachraňujú aj staré baby a dedov a kdekoho, tak nech skúsia aj jeho. Treba niečo urobiť, zachrániť, pomôcť mu ! Bola to vtedy neštandardná situácia pre starú doktorku, čo sa iba o dospelých starala,  riešiť nedonosenca, orientovať sa a intubovať v miniatúrnych ústach, hltane a hrtane. Hľadala správnu dierku, potila sa, v duchu prosila, hromžila, ale nakoniec na xtý pokus sa podarilo. Čo z toho ? Nebol prístroj, na ktorý by ho napojili. Zavolali „rýchlu pomoc“. Bol to prvý pacient, ktorý sa viezol na novom Renaulte, nie Avia nie stará tisíšestotrojka, ale poriadne vozidlo RZP. Čo z toho ? Okrem inkubátora, nemali žiadny dýchací prístroj pre novorodencov. Buď prežij, aleboe cestou...

Liba cedila slzy, aj krv by bola, keby pomohlo. Dve babky – demokratky na kolenách boli a tuho modlili sa. Manžel zuby zatínal, aj trošku plakal, aj horké sliny vypľúval, aj celému svetu sa zastrájal, aj sebe vyčítal. Celé ARO držalo prsty, trochu plecami krčilo, trochu s Libou dúfalo, ale kde nič nie je, tam si smrť zoberie.

Ráno dôstojným hlasom, so slzami v očiach, detský lekár povedal, že bohužiaľ, že nepodarilo sa, že volali z vyššieho pracoviska...že nepodarilo sa. Liba tušila, celú noc bezmocne čakala na správy, dúfala, zúfala, trápila sa. Bezmocná, akoby bez rúk bola. Vzdychla. Tak, pomyslela si.  Tak , nahlas si povedala.

- A teraz čo ?

- No, teraz už nič. Už len pohreb. – Odpovedala si.

Začali chystať. Liba volala mužovi, babky - demokratky srdcervúco plakali a čakali, kedy sa z patológie ozvú, že si môžu telo zobrať a malého pochovať. Plakali deň, plakali dva. Liba volala na patológiu v našom meste, či tam telo nie je. Nie je, hneď ako príde, dajú vedieť.  Hrôza, pomyslela si. Volala do krajského mesta, že prečo ešte telo nevydali, neposlali, že ona je v pôrodnici, ale manžel a babky (demokratky) môžu... Tí sa ospravedlňovali, hm´mkali, áachkali, potom ich vyzvali, aby tam došli, lebo je tu voľajaký problém.

-          Aký problém, - volali babky - demokratky -  my si ho domov odvezieme aj samy! –

Do banky išli, peniaze vytiahli, veď treba truhlu kúpiť, šaty chúďatko má, plienočky, perinku zabalili ( ešte aby mu s anjelmi bola zima !). Vybrali sa do krajského mesta, truhla pod pazuchou, šaty pod druhou.

Na patológii...takého pacienta tu nemali, skúste na súdnom. Tam o ňom nechyrovali. Ej, koniec slzám! Rozžhavili sa babky - demokratky do biela. Nevliekli len truhlu, šaty, ale už aj omdlievajúceho syna /zaťa. Veď ony sa dozvedia, ako, kde, prečo malého zašantročili. Zvonili na dvere novorodeneckej JIS.  Zvonček dlho a rázne trhal ticho, deti,  tie zdravšie a živšie, začali vyrevovať árie a von pred dvere vyšla útla lekárka.

Babka ( tá energickejšia) postrčila zaťa, ten meno vyslovili .. a z malej doktorky sa stala fúria.

-  Áaaa, tu ste! Pekná rodina!. Dieťa v kritickom stave, bojuje o život, chudáčik malý a nik sa oň nezaujíma! Čo ste za rodičia! To ste sa ho vzdali ? Ešte na začiatku! Horšie ako cigáni! A vy dve staré matere! Až teraz ste sa uráčili, vnuk vám statočne bojuje. Chorý je, medzi životom a smrťou...

Popadali truhly, šaty... Aj zať klesol na zem, jeho mati ho ledva zachytila, ale svokra sa nedalala.

- Veď nám povedali, že je koniec, my už tri dni ...my sme si..., my sme si, my sme už truhlu.. – slzy sa kotúľali a babka zavzlykala..

-  To neviete zavolať? Nemáte telefón? Neviem kde je chyba, u nás nie. Tie  zavádzajúce informácie si vybavte doma! Dieťa žije! Bojuje a vy...

.. ale to už lekárka zmäkla. Pochopila, objala, čičíkať začala. Babky - demokratky boli znovu na kolenách, znovu plakali, modlili sa, aby to pravdou bolo a ostalo. Lekárka sa usmiala a ukázala ockovi prvorodeného. Malé, zmraštené jabĺčko, trošku namodralé, trošku primalé na množstvo hadičiek, prístrojov okolo neho...

Je to dobrý chlapec, od svojho  štartu chystá prekvapenia.. Čoskoro bude maturovať. Odvtedy sa veľa zmenilo.

Aj babky - demokratky. Aj v nemocniciach.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Ovocinár: Vypestovať si vlastné ovocie je úplne iný zážitok

Vlastné ovocie má úplne inú chuť, ako to kúpené.


Už ste čítali?