Deduško bol starý. Po porážke imobilný. Neboli to mesiace, boli to dva dlhé roky. Nehovoril, iba vyrážal krátke slabiky. Pre jedlo to bolo haham. Pre vodu gloglog. Pre bolesť huhúh. Na bokoch a zadku preležaniny, nohy a ruky v kontraktúrach. Starali sa. Najprv manželka s dcérou, potom dcéra s vnučkou, nakoniec iba dcéra. Babička aj vnučka odpadli. Jedna nevládala a druhá utiekla pred bezperspektívnosťou. Dcéra už nepracovala, opatrovala.
Dedka prepadla infekcia dýchacích ciest, začal pokašliavať, potom chrčať, zmodrel, dychčal. Dcéra, ho tíšila, lieky podávala, vodu núkala, ale on iba oči zatváral. Nič neprijímal, nič nechcel. Poberal sa. Dcéra sa už ani prizerať nevládala. Ani nechcela. Vyčerpaná, zarmútená, zavolala príbuzných, nech sa rozlúčia. Lúčili sa, dedko stíchol, dodýchal, bradu mu podviazali. Posledná doletela vnučka, nie tá čo sa oň starala, iná. Akčne privolala Záchranku, čo ak sa deduškovi dá pomôcť. Ako to môžu len tak ! Rozčertená stála uprostred hlúčika zľaknutých, zmrazených príbuzných. Nik sa nezmohol na odpor. Kto z nich bude tým zlým, neľudským, čo nechce ? Kto vysloví, že načo? Kto ju uchlácholí, že to tak na svete chodí ? Dívali sa po sebe. Mlčali. Nezadržali ju.
„Rýchli“ prišli. Uvideli hlúčik modliacich sa a plačúcich, čo na deduška ukazujú, nič nevysvetľujú.
Ak ich o pomoc žiadajú, pomoc poskytnú. Neriešili. Vrhli sa na deduška. Nedýchal. Intubovali a začali kriesiť. Na EKG sa po 10 minútach objavil ojedinelý komplex. Aktivita povzbudeného tímu sa zvýšila. Do deduškovho srdca búšili výboje, hrudník sa stláčal, do žíl prúdil adrenalin. Po 20 minútach sa akcia srdca obnovila. Tlak sa dal namerať. Deduška modrého ako slivka, s hmatným pulzom previezli k nám. Dedko prekonal klinickú smrť. Srdce ožilo, mozog sa zadusil. Po niekoľkých minútach po zastavení obehu sa mozog neokysličuje. V jeho tkanive sa začínajú nezvratné zmeny. Poškodzuje sa. To platí pre zdravý mozog. Deduškov bol načatý.
Prístroj dýchal, pery zružoveli, modré prsty sfialoveli a potom sčerveneli. Deduško sa začal hýbať. Ale ako? Dokonca aj končatiny predtým nehybné sa zmietali. Kŕče z nedostatku kyslíka v centrálnom nervovom systéme. Oči vytreštené, chvíľu stĺpkom, chvíľu privreté, spojovky červené. Telo sa natriasalo v záchvatoch. Stroj dýchal, srdce sa vznášalo na vlnách adrenalinu, neskôr samo prebralo aktivitu. Pľúca, ktoré zlyhali doma, dokonale nahradil prístroj. Kŕče sme potlačili. Obeh sa stabilizoval. Telu sa darilo, iba mozog skoaguloval do masy, kde sa sivá a biela hmota zmiešala.
Deduško bol v kóme. Otvorené, nič nevidiace oči. Nehybný. Preležaniny. Kontraktúry.
Jedinou aktivitou bolo dýchanie, ktoré je riadené dýchacím centrom v predĺženej mieche. Dýchanie je reflex. Nádych a výdych nevykonávame vôľou, neriadime vedomím.
Urobili sme tracheostómiu – spôsob pre dlhodobé zabezpečenie priechodnosti dýchacích ciest. Tracheostómia je vstup do priedušnice a dolných dýchacích ciest, cez ktorý sa ľahšie odstránia hlieny, aplikuje kyslík, prípadne sa ňu napojí dýchací prístroj.
Telo žilo, mozog sa udusil. Ani tu, ani tam. Dcéra nariekala, vnuci smrkali, tá akčná, vydesene hľadela okolo seba, na blízkych, na nás a opakovala
- ... ale žije! Ešte môže byť lepšie! Veď ožil.
Nedokázali sme ju zmieriť. Žil ešte týždeň a niekoľko dní. A nebolo lepšie.