Márna liečba 2.

Autor: Ľubomíra Romanová | 3.5.2010 o 17:18 | Karma článku: 18,68 | Prečítané:  5695x

Tlak a záplava informácii o úspechoch medicíny ( neraz tristných) povzbudzujú ľudí, aby neakceptovali umieranie. Nik nie je nesmrteľný. Medicína vie len málo chorôb vyliečiť. Mnohé spomalí, niektoré pozastaví. Na ARO, kde sú vitálne funkcie dlhodobo nahradené prístrojmi a liekmi, môže byť umieranie  pomalé. Nepriaznivý a neperspektívny stav sa zdá byť stacionárny. Príbuzných chorého to vedie k pochybnostiam, či sa „posádka lode“ nevzdáva priskoro, či vykonala všetko v záujme ich blízkeho, keď im podáva smutné správy a on je živý. Občas je aj pre „posádku lode“ veľké sústo sprevádzať chorého na konci života bez intenzívnej aktivity, hoci vie, že niektoré vyšetrenia a terapeutické postupy jeho život znepríjemnia.

Deduško bol starý. Po porážke  imobilný. Neboli to mesiace, boli to dva dlhé roky. Nehovoril, iba vyrážal krátke slabiky. Pre jedlo to bolo haham. Pre vodu gloglog. Pre bolesť huhúh. Na bokoch a zadku preležaniny, nohy a ruky v kontraktúrach. Starali sa.  Najprv manželka s dcérou, potom dcéra s vnučkou, nakoniec iba dcéra. Babička aj vnučka odpadli. Jedna nevládala a druhá utiekla pred bezperspektívnosťou. Dcéra už  nepracovala, opatrovala.

Dedka prepadla infekcia dýchacích ciest, začal pokašliavať, potom chrčať, zmodrel, dychčal. Dcéra, ho tíšila, lieky podávala, vodu núkala, ale on iba oči zatváral. Nič neprijímal, nič nechcel. Poberal sa. Dcéra sa už ani prizerať nevládala. Ani nechcela. Vyčerpaná, zarmútená, zavolala príbuzných, nech sa rozlúčia. Lúčili sa, dedko stíchol, dodýchal, bradu mu podviazali. Posledná doletela vnučka, nie tá čo sa oň starala, iná. Akčne privolala Záchranku, čo ak sa deduškovi dá pomôcť. Ako to môžu len tak ! Rozčertená stála  uprostred  hlúčika zľaknutých, zmrazených príbuzných. Nik sa nezmohol na odpor. Kto z nich bude tým zlým, neľudským, čo nechce ? Kto vysloví, že načo? Kto ju uchlácholí, že to tak na svete chodí ?  Dívali sa po sebe. Mlčali. Nezadržali ju.

 „Rýchli“ prišli. Uvideli hlúčik modliacich sa a plačúcich, čo na deduška ukazujú, nič nevysvetľujú.

Ak ich o pomoc žiadajú, pomoc poskytnú. Neriešili. Vrhli sa na deduška. Nedýchal. Intubovali a začali kriesiť. Na EKG sa po 10 minútach objavil ojedinelý komplex. Aktivita povzbudeného tímu sa zvýšila. Do deduškovho srdca búšili výboje, hrudník sa stláčal, do žíl prúdil adrenalin. Po 20 minútach sa akcia srdca obnovila. Tlak sa dal namerať. Deduška modrého ako slivka, s hmatným pulzom previezli k nám. Dedko prekonal klinickú smrť. Srdce ožilo, mozog sa zadusil. Po niekoľkých  minútach po zastavení obehu sa mozog neokysličuje. V jeho tkanive sa začínajú nezvratné zmeny. Poškodzuje sa. To platí pre zdravý mozog. Deduškov bol načatý.

Prístroj dýchal, pery zružoveli, modré prsty sfialoveli a potom sčerveneli. Deduško sa začal hýbať. Ale ako? Dokonca aj končatiny predtým nehybné sa zmietali. Kŕče  z nedostatku kyslíka v centrálnom nervovom systéme. Oči vytreštené, chvíľu stĺpkom, chvíľu privreté, spojovky červené. Telo sa natriasalo v záchvatoch. Stroj dýchal, srdce sa vznášalo na vlnách adrenalinu, neskôr samo prebralo aktivitu. Pľúca, ktoré zlyhali doma, dokonale nahradil prístroj. Kŕče sme potlačili. Obeh sa stabilizoval. Telu sa darilo, iba mozog skoaguloval do masy, kde sa sivá a biela hmota zmiešala.

Deduško bol v kóme. Otvorené, nič nevidiace oči. Nehybný. Preležaniny. Kontraktúry.

Jedinou aktivitou bolo dýchanie, ktoré je riadené dýchacím centrom v predĺženej mieche. Dýchanie je reflex. Nádych a výdych nevykonávame vôľou, neriadime vedomím.

Urobili sme tracheostómiu – spôsob pre dlhodobé zabezpečenie priechodnosti dýchacích ciest. Tracheostómia je vstup do priedušnice a dolných dýchacích ciest, cez ktorý sa ľahšie odstránia hlieny, aplikuje kyslík, prípadne sa ňu napojí dýchací prístroj.  

Telo žilo, mozog sa udusil. Ani tu, ani tam. Dcéra nariekala, vnuci smrkali, tá akčná, vydesene hľadela okolo seba, na blízkych, na nás a opakovala

-  ... ale žije!  Ešte môže byť lepšie!  Veď ožil.

Nedokázali sme ju zmieriť. Žil ešte týždeň a niekoľko dní. A nebolo lepšie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SPIŠ KORZÁR

Deň, ktorý navždy zmenil Vysoké Tatry. Takto to vyzeralo pred trinástimi rokmi

Víchrica zničila 19. novembra 2004 až 12-tisíc hektárov lesa.

TECH

Vo vesmíre znie strašidelné pískanie. Vedci zistili, odkiaľ pochádza

Väčšina častíc je zachytená v pásoch.

ŠPORT

Kaddáfí zachránil nemecký klub. Niečo za to však chcel

Nemecký hokejový tím zachránil diktátor.


Už ste čítali?