Marián Varga je mimoriadný a excentrický, nedo/cenený, vážny, kontroverzný, poučný a zaujímavý hudobník.Takto som ho evidovala. Primálo. Bože, ja hlúpa!
Marián Varga vstúpil do môjho života, ako človek z mäsa a kosti v októbri/novembri 2006. Stretli sme sa na koncerte Lučeničovho projektu Satisfactory, ktorý napriek dobrému nápadu tvorcov, vzhľadom záľahu halfplaybackov bol žiaľ, priemerným výchovným koncertom a trochu nudnou prezentáciou dejín rocku.
Mariána Vargu sme pozývali na benefefičný koncert Resuscitácia. V minulom storočí bol našim pacientom Ján Langoš, ktorý spolu s Ladislavom Snopkom havarovali v obci Chniňanská Nová Ves pri Prešove. Presúvali sa cez ňu počas predvolebnej kampane parlamentných volieb ... a v ťažkej zákrute to nezvládli.Túto nehodu Ján Langoš prežil... to bol dôvod, prečo pán Varga pozvanie na benefičný koncert nášho ARO prijal. Ján Langoš.
Marián Varga je citlivý na svoje hudobné nástroje a nielen to, počas koncertu chce sedieť na okrúhlej stoličke, klavírnej. Urobili sme pred koncertom Resuscitácia marketing a zohnali štvoro klavírnych stoličiek, aby Marián Varga - perla nášho koncertu, mal, vybral si, čo si jeho srdce zažiada. Jeho nástroj cez celú republiku, dva dni pred ukončením svojej volebnej kampane v komunálnych voľbách ( kandidoval na primátora Petržalky) viezol pán Snopko. Okrem Yamahy z auta, vysúkal / vyčarilaj obitú, tmavohnedú, s odratým lakom, jednoduchú, vševediacu, brázdiacu cesty, tóny, sny...klavírnu stoličku Mariána Vargu.
Keď Marián Varga na našom koncerte po filme o pacientoch a lekároch ARO, položil ruky na klávesy a nechal ich ožiť, deti v sále sa rozvzlykali...
Marián Varga a Moyzesovci prišli aj do Prešova. Bol to jeden z prvých míľnikov ich turné. V januári oslávil šesťdesiat rokov. Moyzesovci zahájili, v polokošeliach a džínách spustili klasickú hudbu pre sláčikové kvarteto... a ja som zablúdila do časov nedávno minulých, na koncerty vážnej hudby, na ktoré ma brávali moji rodičia. Ktovie, kedy to bolo? Dnes, či v dávnoveku?
So vstupom na javisko Mariána Vargu, bolo zrazu všetko inak. Moyzesovci sa stali rockoví, iba Lakatoš - zámočník, čo hrá na violu, sa držal na uzde, hoci rockovo znel.
A Varga bol démon, čo prepichoval klávesy, strhával publikom do krajín za obzorom Bol to aj usmievavý beťár, čo ukončil skladbu uprostred vety, alebo predčasnými improvizáciami šteklil Moyzesovcov. Tí sa smiali, nehnevali, užívali si to . Bolo to boľavo krásne a trošku strašné. Bolo to o slzách aj úsmeve, o bolesti a smrti. O strachu. O samote. O sile prekonávať zlo. O slabosti, o tom aké je byť a cítiť sa zbabelým, ustupujúcim. Aj o tom, aké ťažké je byť múdrym a vidieť dopredu. Ľudia v sále kričali bravó, smiali sa a stierali si slzy, mnohí mlčali, iní vzdychali, niektorí vykrikovali, zatínali päste ....a aj takto sa tešili.
Na druhý deň som CD, ktoré nám pán Varga daroval, pustila na oddelení všetkým, ktorí ho chceli počúvať. Potichúčky znelo lekárom, sestrám, pacientom v kritickom stave. Okrem hudby všetko zmĺklo, aj dýchacie prístroje, pumpy a monitory životných funkcií stíšili svoje prejavy, akoby chceli nechať voľne dýchať hudbu.
Všetci sme sa usmievali. Všetci.
Niet čo dodať.
21. feb 2007 o 18:41
Páči sa: 0x
Prečítané: 3 336x
Marián Varga a Moyzesovci
Bolo to prima. Oslobodzujúce, inšpiratívne, radostné.Bolo to úžasné. Aj zimomriavky boli.
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(19)