Vlasy dupkom.

Autor: Ľubomíra Romanová | 23.3.2007 o 18:07 | Karma článku: 17,26 | Prečítané:  6065x

Poznáte ten pocit, že srdce máte obalené ľadovou triešťou? Poznáte to, keď vám hrôza lezie po tele ako tisícky maličkých pavúkov? Poznáte ten vzdúvajúci sa pocit v hrdle, ktorý sa prediera von a môžete ho zo seba vydať len panickým vreskom? Môžete to tak cítiť, ale nik to nesmie poznať.

Maličký človiečik s nádorom pod jazykom. Vyžaduje si operáciu v dutine ústnej. Po zabezpečení dýchacích ciest intubáciou, to je zavedenie plastovej trubičky cez nos alebo ústa do hrtanu, sa telo okrem operačného poľa, pozakrýva. Celá hlavička sa zabalí do sterilných rúšok. V strede je otvor, cez ktorý vytŕča jazyk a pod ním nádor. Nevidíme svoju intubačnú rúrku, ani koniec hadíc, ktoré sa na ňu napájajú. Jeden asistent vyťahuje jazyk, druhý roztvára ústa a odsáva krv, operatér preparuje. Okolo jazyka pribúdajú peány a krvavá škvrna sa plazivo rozširuje. Pohyby sa zrýchlia, ruky sa zrazu mihajú, hrčí odsávačka, pokriky lietajú medzi inštrumentárkou a operatérom. Pohyby sú trhané, je ich priveľa. My vzápätí zistíme, že okrem modrého opuchnutého jazyka a valiacej sa krvi z úst, na monitore zmizla krivka, ktorá ukazuje, že dýchacie cesty sú správne zabezpečené. To, už sa skláňame nad operačnú ranu/ústa, odsúvame spleť rúk, nitiek a visiacich peánov. Kričíme, aby nás pustili, že dieťa popri svojej aktivite extubovali. Nedýcha!
V ústach je krv. Plno krvi!
Zateká do dýchacích ciest, upcháva ich. A takto môžu ľudia umrieť.
Poznáte ten pocit, že sa vám zastavilo srdce, neviete sa nadýchnuť ? Hrôza a panika pôsobia tak, že sa nevládzete pohnúť, že ste skameneli, že mozog uschol...
V tej chvíli ste jediní, ktorí to môžu, musia vykonať, vyriešiť.
Odsávame krv, lepí všetko, nástroje, laryngoskop, ruky, odsávacie katétre, strieka nám do tváre, do očí, na šaty. A tečie... Aj čas tečie. A kyslík sa nedostáva do pľúc, ani tam, kde je ho treba. Maličké tielko modrie.
V červenom jazierku sa objavia malé bublinky a zrazu v tej najčernejšej chvíli, je tam dierka - vchod do hrtanu - veľká 4 milimetre. Nádej. Dierka, ktorú hľadáme. Nie hneď, ale predsa len, sa nám podarí intubácia. Dýchame, vtláčame aj kúsok kyslíka do pľúc. Odsávame krv z dýchacích ciest, očistíme ich, prepláchneme. Tielko ružovie, srdiečko pracuje, ani nezastalo. Čierne sekundy, ktoré trvali celú večnosť...nebolo ich kriticky veľa. Zistíme, že veľa škôd sa nenapáchalo. Našťastie. Po príslušnej liečbe a manévroch sú dýchacie zvuky normálne, dýchacie cesty voľné.
Operatér sa vráti z kúta operačnej sály a hundre, že sa mu pomotali nitky a peány. Krvácanie zastaví, po chvíli oddelí nádor a operácia končí. Dieťa sa preberá, vykašle ešte trochu krvi, volá mamu, pýta sa, prečo má taký veľký jazyk.
Nám sa podlamujú nohy. Tričko a košeľu máme mokré, nielen v podpazuší.
Lenže dnes operačný program ešte nekončí.
Moja práca, to sú hodiny zdanlivej nudy a minúty hrôzy.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

NADÁCIA ZASTAVME KORUPCIU

Holý sa opäť zatajuje. V Británii buď porušil pravidlá, alebo zavádzal

Na Slovensku pravidlá neporušil, v Anglicku to isté nie je.


Už ste čítali?